SOM BU

Na jar 1940 Wehrmacht v priebehu niekoľkých týždňov porazil francúzske a britské vojská vo Francúzsku. Po odstúpení predsedu vlády Paul Reynaud prevzal vládu maršal Philippe Pétain a oznámil, že požiada o prímerie. To viedlo k nemeckej okupácii veľkých častí Francúzska; na neokupovanom juhu vznikol autoritársky režim Vichy, ktorý spolupracoval s Nemeckou ríšou.

Charles de Gaulle bol profesionálnym dôstojníkom a pred vojnou sa zasadzoval za intenzívnejšie využívanie pohyblivých tankových jednotiek. Počas ťaženia bol povýšený na brigádneho generála a krátko pôsobil ako štátny tajomník na ministerstve obrany. Keďže odmietol prímerie, odišiel do Veľkej Británie. Vo svojom rozhlasovom prejave zastával názor, že porážka francúzskych armád ešte nerozhodla vojnu. Francúzsko sa mohlo oprieť o svoju koloniálnu ríšu, britské spojenectvo a hospodárske sily ďalších spojencov. Vyzval vojakov, kvalifikovaných pracovníkov a odborníkov na zbrojenie, aby sa k nemu pripojili.

Bezprostredný dosah prejavu bol obmedzený. Z vysielania sa nezachovala žiadna zvuková nahrávka a priamo ho pravdepodobne počulo len pomerne málo ľudí. Až spätne sa stal symbolom pokračovania boja. Odpor v skutočnosti vznikal z rôznych skupín v okupovanom aj neokupovanom Francúzsku, ako aj zo síl „Slobodného Francúzska“, ktoré viedol de Gaulle. Tieto prúdy sa politicky a vojensky spájali postupne.

De Gaulle sa stal politickým predstaviteľom bojujúceho Francúzska a po oslobodení stál na čele dočasnej vlády. Neskôr ako prvý prezident Piatej republiky formoval jej inštitúcie a zahraničnú politiku.

Výročie bolo vhodné na štátnu pamätnú mincu, pretože prejav sa vo francúzskej kultúre spomínania považuje za protiklad kapitulácie a kolaborácie. Od roku 2006 je 18. jún vo Francúzsku aj štátnym pamätným dňom, ktorý pripomína historickú výzvu a odmietnutie prijať porážku ako konečnú.