2 Euro BK

Po obnovení štátnej nezávislosti v roku 1990 zostala Litva technicky úzko prepojená s energetickým systémom bývalého Sovietskeho zväzu. Spolu s Estónskom a Lotyšskom patrila krajina do takzvanej sústavy BRELL, ktorá prepájala elektrické siete Bieloruska, Ruska a troch pobaltských štátov. Frekvencia siete sa preto naďalej regulovala v rámci systému, v ktorom dominovalo Rusko. Táto technická závislosť sa čoraz viac považovala aj za bezpečnostné riziko.

Ďalšie výzvy vznikli v súvislosti s odstavením jadrovej elektrárne Ignalina. Jej dva reaktory sovietskej konštrukcie boli odstavené v rokoch 2004 a 2009; Litva sa k tomu zaviazala v súvislosti so svojím vstupom do Európskej únie. Krajina bola potom vo väčšej miere odkázaná na dovoz energie. V záujme diverzifikácie začal v roku 2014 v prístave Klaipėda fungovať plávajúci terminál na skvapalnený zemný plyn. Nesie názov „Independence“ a umožnil dodávky plynu prostredníctvom svetového trhu namiesto výlučnej závislosti od ruských plynovodov.

Paralelne sa budovali nové elektrické spojenia. Vedenia NordBalt do Švédska a LitPol Link do Poľska užšie prepojili Litvu so severským, respektíve kontinentálnym európskym trhom s elektrinou. Po ruskom útoku na Ukrajinu v roku 2022 pobaltské štáty urýchlili svoje odpútanie od ruských dodávok energií.

Kľúčový technický krok sa uskutočnil vo februári 2025: Estónsko, Lotyšsko a Litva odpojili svoje siete od rusko-bieloruskej sústavy a synchronizovali ich s kontinentálnou európskou elektrickou sieťou. Odvtedy sa frekvencia siete reguluje spoločne s európskymi partnermi. Vyžadovalo si to niekoľkoročné rozširovanie vedení, rozvodní, regulačnej techniky a rezervných kapacít, ako aj úzku koordináciu troch pobaltských štátov, Poľska a Európskej únie.

Emisia mince súvisí s dokončením dlhodobého infraštruktúrneho a integračného projektu. Táto udalosť spája bezpečnosť dodávok s politickou orientáciou Litvy na Západ a s užším začlenením krajiny do európskych sietí.