Coincard

Hospodárska a menová únia má svoj pôvod v Zmluve z Maastrichtu, ktorá bola podpísaná v roku 1992 a počítala s postupným prechodom na spoločnú európsku menu. Podmienkou účasti boli takzvané konvergenčné kritériá. Týkali sa okrem iného cenovej stability, nového zadlžovania štátu, stavu verejného dlhu, stability výmenného kurzu a dlhodobých úrokových sadzieb. V rámci menovej únie preniesli zúčastnené štáty podstatné časti svojej menovej politiky na Európsky systém centrálnych bánk. Európska centrálna banka odvtedy stanovuje najmä menovopolitické smernice pre eurozónu.

Euro spočiatku nebolo hotovostnou menou. Na začiatku sa zúčastnilo jedenásť členských štátov EÚ; Grécko sa pridalo v roku 2001. Výmenné kurzy dovtedajších národných mien boli neodvolateľne stanovené, účty a finančné operácie bolo možné previesť na euro. Bankovky a mince sa do každodenného života dostali až začiatkom roka 2002. Počas prechodného obdobia boli staré hotovostné meny stiahnuté z obehu. Toto rozlíšenie vysvetľuje, prečo sa výročie viazalo na rok 1999, a nie na zavedenie hotovosti v roku 2002.

Menová únia mala odstrániť kurzové riziká a náklady na výmenu v rámci spoločného trhu a uľahčiť porovnávanie cien cez štátne hranice. Zároveň vytvorila úzke inštitucionálne prepojenie medzi krajinami, ktorých hospodárska, rozpočtová a daňová politika zostala z veľkej časti organizovaná na národnej úrovni. Z tohto napätia opakovane vznikali politické diskusie o rozpočtovej disciplíne, hospodárskej koordinácii a spoločnej zodpovednosti.

Emisia z roku 2009 bola spoločnou emisiou vtedajších štátov eurozóny. Na rozdiel od obvyklých národných pamätných motívov mal jednotný návrh zviditeľniť cezhraničný charakter tejto príležitosti. O niekoľkých návrhoch mohli občania a obyvatelia Európskej únie rozhodovať v online hlasovaní. Skutočnosť, že pocta sa objavila na minci určenej do obehu, bezprostredne súvisela s predmetom výročia: spoločná mena mala byť znázornená nielen inštitucionálne, ale aj ako každodenne používaný platobný prostriedok.