2 eurá proof

Hospodárska a menová únia vznikala postupne z európskej hospodárskej a menovej politiky. Jedným zo základov bola Maastrichtská zmluva, ktorá stanovila pravidlá pre prechod na spoločnú menu. Patrili k nim požiadavky na cenovú stabilitu, verejné financie, výmenné kurzy a dlhodobé úrokové sadzby. Zároveň sa vytvorili inštitucionálne predpoklady, najmä Európsky systém centrálnych bánk a Európska centrálna banka (ECB).

Začiatkom tretej etapy menovej únie boli výmenné kurzy zúčastnených národných mien neodvolateľne stanovené. Euro spočiatku slúžilo ako účtovná, banková a zúčtovacia mena; bankovky a mince boli uvedené do obehu až v roku 2002. Dovtedy ľudia v každodennom živote naďalej platili napríklad nemeckými markami, frankami alebo lírami. Menová politika pre eurozónu však už prešla na ECB. Národné centrálne banky naďalej existovali a odvtedy sa v Eurosystéme podieľajú na vykonávaní tejto politiky.

Na začiatku sa na spoločnej mene zúčastňovalo jedenásť členských štátov EÚ. Grécko sa pridalo ešte pred zavedením hotovosti. Neskôr nasledovali ďalšie krajiny; po pristúpení Slovenska zahŕňala eurozóna v roku vydania mince 16 štátov. Nie všetky členské štáty Európskej únie zaviedli euro. Menovú úniu preto treba odlišovať od širšieho politického a hospodárskeho rámca EÚ.

Spoločná emisia zviditeľnila spoločnú zodpovednosť zúčastnených štátov aj z numizmatického hľadiska: napriek rozdielnym národným nápisom všetky použili rovnaký základný motív. O jeho výbere mohli občania a obyvatelia Európskej únie rozhodnúť v online hlasovaní. Zvolil sa tak postup, ktorý verejnosť priamo zapojil do tvorby návrhu.

Jubileum bolo vhodnou príležitosťou na vydanie obehovej mince, pretože euro nie je iba hotovosťou, ale predstavuje aj inštitucionálnu zmenu: národné menové politiky nahradila spoločná menová politika, zatiaľ čo rozpočtová a hospodárska politika zostali vo veľkej miere v národnej zodpovednosti. Toto napätie dodnes patrí ku koncepcii hospodárskej a menovej únie.