2 eurá proof

Výročie sa vzťahuje na belgický zákon z 27. marca 1948. Ženám v zásade priznal vo voľbách do národného parlamentu volebné právo za rovnakých podmienok, aké platili pre mužov. Prvýkrát mohli toto právo uplatniť v parlamentných voľbách 26. júna 1949. Keďže v Belgicku platí povinná účasť na voľbách, ženy tým získali nielen volebné právo, ale v zásade aj povinnosť zúčastniť sa na voľbách.

Jeho zavedenie bolo výsledkom postupného vývoja. Po prvej svetovej vojne sa všeobecné a rovné volebné právo spočiatku v podstate uskutočnilo len pre mužov. Určité skupiny žien síce získali obmedzené politické práva, no všeobecné volebné právo na celoštátnej úrovni im zatiaľ zostalo odopreté. Od roku 1920 sa ženy mohli zúčastňovať na komunálnych voľbách. Okrem toho už mohli byť zvolené do politických funkcií, hoci väčšina z nich ešte sama nemohla voliť do národného parlamentu. Marie Janson sa v roku 1921 ako prvá žena stala členkou belgického Senátu; senátori ju kooptovali.

Odklad súvisel aj s politickými kalkuláciami strán. Vtedajšia debata často vychádzala z predpokladu, že ženy sú viac pod vplyvom katolíckej cirkvi a preto budú voliť prevažne katolícke strany. To ovplyvňovalo podporu aj odpor voči rozšíreniu volebného práva. Belgicko zaviedlo celoštátne volebné právo žien neskôr než viaceré susedné štáty. Vo Francúzsku bolo prijaté v roku 1944, v Holandsku už v roku 1919.

Reformou z roku 1948 sa pri celoštátnych voľbách odstránilo právne rozlišovanie medzi mužskými a ženskými voličmi. 75. výročie preto poskytlo príležitosť pripomenúť si zavŕšenie tohto dlhého procesu a zapojenie žien do parlamentného rozhodovania. Vydanie mince nadväzuje nielen na jedny konkrétne voľby, ale aj na právny základ politickej rovnosti na celoštátnej úrovni.