SOM BU

Camillo Benso pochádzal z piemontskej šľachtickej rodiny. Po krátkej kariére dôstojníka sa venoval poľnohospodárstvu, hospodárskej politike a politickému vývoju v západnej Európe. V roku 1847 založil s rovnako zmýšľajúcimi spolupracovníkmi noviny „Il Risorgimento“. Tento názov zároveň označoval hnutie, ktoré usilovalo o politickú reorganizáciu a napokon o zjednotenie talianskych štátov.

Cavour zastával umiernený liberálny kurz. Na rozdiel od republikánskych nacionalistov okolo Giuseppe Mazziniho sa nespoliehal na revolúciu, ale na konštitučnú monarchiu pod vedením savojského rodu. Ako minister a neskôr predseda vlády Sardínsko-piemontskeho kráľovstva podporoval rozvoj železníc, obchodu a priemyslu. Zároveň sa usiloval obmedziť vplyv katolíckej cirkvi na štát bez toho, aby zásadne spochybňoval náboženstvo.

Jeho zahraničná politika smerovala k tomu, aby sa talianska otázka dostala na európsky politický program. Sardínsko-Piemont sa preto zapojil do krymskej vojny a následne sa zúčastnil mierových rokovaní v Paríži. Cavour získal Francúzsko pod vedením Napoleona III. ako spojenca proti Rakúskemu cisárstvu, ktoré ovládalo veľké časti severného Talianska. Vojna v roku 1859 viedla k tomu, že Lombardsko pripadlo Sardínsku-Piemontu. Ďalšie oblasti stredného Talianska sa po ľudových hlasovaniach pripojili.

Vzťah ku Giuseppe Garibaldimu bol poznačený spoluprácou aj konfliktmi. Garibaldiho výprava v roku 1860 viedla k zániku Kráľovstva oboch Sicílií. Cavour chcel zabrániť tomu, aby z toho vzniklo republikánske hnutie alebo vojna proti Pápežskému štátu a Francúzsku. Veľké časti dobytých území preto začlenili do savojského kráľovstva.

Po vyhlásení Talianskeho kráľovstva v roku 1861 sa Cavour stal jeho prvým predsedom vlády. O niekoľko mesiacov neskôr zomrel. Vydanie mince pripadlo na bezprostrednú prípravu 150. výročia založenia talianskeho štátu a zároveň pripomenulo politického architekta monarchicko-diplomatického zjednotenia Talianska.