2 Euro BK

Až do prvej svetovej vojny patrili Estónsko a Lotyšsko k Ruskej ríši. Aj väčšia časť litovského osídlenia bola pod ruskou nadvládou; Litva pritom mohla nadviazať na staršiu štátnu tradíciu Litovského veľkokniežatstva. Vojna, nemecká okupácia Pobaltia a rozpad cárskej ríše otvorili tamojším hnutiam za nezávislosť možnosť vytvoriť vlastné štáty.

Litovská štátna rada vyhlásila 16. februára 1918 vo Vilniuse obnovenie nezávislého litovského štátu s demokratickým usporiadaním. Pojem obnovenia odkazuje na skutočnosť, že Litva mala vlastnú štátnu tradíciu už pred rozdelením poľsko-litovského štátu na konci 18. storočia. V Estónsku vyhlásil výbor pre záchranu štátu, ktorý ustanovil zemský snem, 24. februára 1918 štátnu samostatnosť. Lotyšsko nasledovalo 18. novembra 1918: po skončení nemeckej okupácie vyhlásila Lotyšská ľudová rada v Rige republiku.

Samotnými vyhláseniami ešte nebola nezávislosť zabezpečená. V nasledujúcich rokoch sa museli tieto tri štáty v ozbrojených konfliktoch brániť boľševickým jednotkám a ďalším ozbrojeným silám. Ich postavenie následne upevnili mierové zmluvy a medzinárodné uznanie. V medzivojnovom období si vytvorili vlastné štátne inštitúcie, kým ich v roku 1940 Sovietsky zväz neokupoval a nezačlenil. Po nemeckej okupácii počas druhej svetovej vojny opäť nasledovala sovietska nadvláda.

Spomienka na rok 1918 preto zostala úzko spojená s opätovným získaním nezávislosti v rokoch 1990 a 1991. Estónsko, Lotyšsko a Litva právne nepovažovali svoje vtedajšie odtrhnutie od Sovietskeho zväzu za založenie nových štátov, ale za obnovenie republík vytvorených, respektíve obnovených už v roku 1918. Spoločné skúsenosti pod cudzou nadvládou a spolupráca počas hnutí za nezávislosť – viditeľná napríklad v ľudskej reťazi „Baltská cesta“ z roku 1989 – vysvetľujú, prečo boli tri výročia pripomenuté spoločne.