Slovensko · 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra

Ľudovít Štúr bol jazykovedec, spisovateľ, novinár a politik. Patril ku generácii slovenského národného hnutia, ktorá sa v 19. storočí formovala v rámci Uhorského kráľovstva. Jej cieľom bolo zakotviť slovenský jazyk vo vzdelávaní, literatúre a verejnom živote a presadzovať politické a kultúrne práva slovenského obyvateľstva.

V Štúrovej dobe existovali rozdielne predstavy o tom, aký spisovný jazyk by mali Slováci používať. Protestantskí autori často písali vo forme češtiny, zatiaľ čo medzi katolíckymi učencami bola rozšírená staršia norma, ktorú vypracoval Anton Bernolák. Štúr a jeho spolupracovníci Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža sa v roku 1843 dohodli na novej kodifikácii, ktorá vychádzala predovšetkým zo stredoslovenských nárečí. Štúr túto jazykovú formu následne zdôvodnil v jazykovedných spisoch. Po neskorších úpravách sa stala základom dnešnej spisovnej slovenčiny.

Ako novinár vydával Štúr noviny „Slovenskje národňje novini“ s literárnou prílohou „Orol tatránski“. Vytvoril tak fórum pre politické diskusie, literatúru a otázky národnej samoorganizácie. Zároveň bol poslancom uhorského snemu. Presadzoval tam okrem iného sociálne reformy a uznanie jazykových práv Slovákov.

Počas revolúcií v roku 1848 sa konflikt medzi maďarským národným hnutím a nemaďarským obyvateľstvom kráľovstva vyhrotil. Štúr sa podieľal na formulovaní slovenských politických požiadaviek a patril k vedúcim predstaviteľom Slovenskej národnej rady. Tá organizovala ozbrojené akcie proti uhorskej revolučnej vláde a istý čas pritom spolupracovala s habsburskou stranou. Očakávaná politická samospráva sa však neuskutočnila.

Uctenie si Štúra štátnou pamätnou mincou súvisí predovšetkým s jeho úlohou pri formovaní slovenského spisovného jazyka a politickom formovaní slovenského národného hnutia. Obe oblasti úzko súvisia so vznikom moderného slovenského národného povedomia.