Deutsch
English
Français
Español
Italiano
Nederlands
Português
Slovenčina
Hrvatski
Slovenščina
Lietuvių
Eesti
Български
CC 95 2011
Blister
Neobehová kvalita/BU
Blister BU
Taliansko · 150. výročie zjednotenia Talianska
Náklad13 350
Emisná cena12,50 €
Dátum vydania22. 4. 2011
BalenieBlister
Nápis na hrane2 ★ × 6, striedavo normálne/prevrátene
Trhová cena19,00 €
K emisnému nákladu
Minca pripomína 150. výročie zjednotenia Talianska. Motív zobrazuje tri vejúce talianske vlajky ako symbol jubilejných rokov 1911, 1961 a 2011, a tým spojenia medzi generáciami. Dopĺňa ho nápis „150o DELL’UNITA’ D’ITALIA“ a letopočty „1861 › 2011 › ›“.
Motív
V strede mincového jadra sú zobrazené tri vejúce talianske vlajky, ktoré symbolizujú posledné tri oslavy 50. výročia — 1911, 1961 a 2011 — a vytvárajú tak dokonalé spojenie medzi generáciami: ide o logo 150. výročia zjednotenia Talianska. Nad vlajkami je nápis „150o DELL’UNITA’ D’ITALIA“ (150. výročie zjednotenia Talianska) a vpravo vedľa nich označenie emitujúceho štátu „RI“ (Talianska republika). Pod vlajkami sú letopočty „1861 › 2011 › ›“ a pod nimi uprostred mincovná značka „R“. Vpravo vedľa nich sú iniciály umelca „Ettore Lorenzo Frapiccini“, za ktorými nasleduje označenie „Incisore“ (rytec) v skrátenej podobe „ELF INC.“.
Na vonkajšom prstenci mince je zobrazených dvanásť hviezd európskej vlajky.
Na vonkajšom prstenci mince je zobrazených dvanásť hviezd európskej vlajky.
Pozadie k téme
Zjednotenie Talianska nebolo jediným aktom, ale dlhším politickým a vojenským procesom, ktorý sa označuje ako Risorgimento. Po Viedenskom kongrese v roku 1815 pozostával Apeninský polostrov z viacerých štátov. Rakúsko ovládalo Lombardsko a Benátsko a uplatňovalo svoj vplyv aj na ďalšie územia. Okrem iného existovali Sardínsko-piemontské kráľovstvo, Pápežský štát a Kráľovstvo oboch Sicílií. Liberálne a národné hnutia požadovali ústavy, politickú spoluúčasť a taliansky národný štát.
Hybnou silou zjednotenia sa stalo Sardínsko-piemontské kráľovstvo. Predseda vlády Camillo Benso di Cavour sa spoliehal na diplomaciu a vojnu, aby zatlačil rakúsku vládu v severnom Taliansku. Zároveň Giuseppe Garibaldi v roku 1860 s dobrovoľníckou armádou dobyl Kráľovstvo oboch Sicílií. Dobyté územia boli zjednotené so Sardínsko-piemontským kráľovstvom. Dňa 17. marca 1861 parlament v Turíne vyhlásil Talianske kráľovstvo; jeho kráľom sa stal Viktor Emanuel II.
Územné zjednotenie tým ešte nebolo dokončené. Benátsko pripadlo Taliansku v roku 1866. Rím bol dobytý v roku 1870 po tom, čo francúzske vojská už nemohli mesto ďalej chrániť pre pápeža. V roku 1871 sa Rím stal hlavným mestom. Vzťah medzi talianskym štátom a pápežstvom zostal potom desaťročia nevyriešený.
Aj spoločenská integrácia prebiehala pomaly. Nový štát charakterizovali regionálne jazyky a identity, veľké hospodárske rozdiely medzi severom a juhom, ako aj spočiatku nízka politická účasť. Štátne školy, povinná vojenská služba, správa a verejné spomienkové slávnosti mali podporiť spoločné národné povedomie.
Jubilejné oslavy vždy odrážali svoju dobu. V roku 1911 sa liberálne kráľovstvo prezentovalo výstavami v Turíne, Ríme a Florencii. Oslavy v roku 1961 pripadli do obdobia rýchlej industrializácie a hospodárskeho rastu; jedným z ohnísk bol opäť Turín, prvé hlavné mesto Talianska. V roku 2011 si výročie založenia pripomenuli štátnymi oslavami, výstavami a verejnými podujatiami. Emisia mincí bola súčasťou tohto oficiálneho roka spomienok a odkazovala na vznik dnešného talianskeho národného štátu.
Hybnou silou zjednotenia sa stalo Sardínsko-piemontské kráľovstvo. Predseda vlády Camillo Benso di Cavour sa spoliehal na diplomaciu a vojnu, aby zatlačil rakúsku vládu v severnom Taliansku. Zároveň Giuseppe Garibaldi v roku 1860 s dobrovoľníckou armádou dobyl Kráľovstvo oboch Sicílií. Dobyté územia boli zjednotené so Sardínsko-piemontským kráľovstvom. Dňa 17. marca 1861 parlament v Turíne vyhlásil Talianske kráľovstvo; jeho kráľom sa stal Viktor Emanuel II.
Územné zjednotenie tým ešte nebolo dokončené. Benátsko pripadlo Taliansku v roku 1866. Rím bol dobytý v roku 1870 po tom, čo francúzske vojská už nemohli mesto ďalej chrániť pre pápeža. V roku 1871 sa Rím stal hlavným mestom. Vzťah medzi talianskym štátom a pápežstvom zostal potom desaťročia nevyriešený.
Aj spoločenská integrácia prebiehala pomaly. Nový štát charakterizovali regionálne jazyky a identity, veľké hospodárske rozdiely medzi severom a juhom, ako aj spočiatku nízka politická účasť. Štátne školy, povinná vojenská služba, správa a verejné spomienkové slávnosti mali podporiť spoločné národné povedomie.
Jubilejné oslavy vždy odrážali svoju dobu. V roku 1911 sa liberálne kráľovstvo prezentovalo výstavami v Turíne, Ríme a Florencii. Oslavy v roku 1961 pripadli do obdobia rýchlej industrializácie a hospodárskeho rastu; jedným z ohnísk bol opäť Turín, prvé hlavné mesto Talianska. V roku 2011 si výročie založenia pripomenuli štátnymi oslavami, výstavami a verejnými podujatiami. Emisia mincí bola súčasťou tohto oficiálneho roka spomienok a odkazovala na vznik dnešného talianskeho národného štátu.