2 Euro BK

Fínsko bolo od roku 1809 autonómnym veľkokniežatstvom v rámci Ruskej ríše. Predtým patrilo k Švédskej ríši. V platobnom styku sa preto ešte používali švédske platidlá, pričom súčasne sa používal ruský rubeľ. Táto menová situácia sťažovala obchod, vedenie účtovníctva a správu štátnych financií. K tomu sa pridali výkyvy hodnoty ruských papierových peňazí, najmä po Krymskej vojne.

Výnos z roku 1860 zaviedol fínsku marku ako vlastnú zúčtovaciu jednotku. Jedna marka sa delila na 100 penni a pôvodne bola stanovená na štvrtinu ruského rubľa. Toto rozhodnutie nebolo krokom k štátnej nezávislosti: vyžadovalo si súhlas ruského cisára Alexander II. Rozšírilo však hospodársku samosprávu veľkokniežatstva. Fínska banka existovala už od roku 1811 a teraz mohla vytvoriť jednotný menový systém s fínskym označením.

Praktická zmena prebiehala postupne. Bankovky v markách sa dostali do obehu ako prvé; vlastné mince sa od 60. rokov 19. storočia razili v Helsinki. V roku 1865 bola marka za vedenia Johan Vilhelm Snellman, zodpovedného za fínsku finančnú politiku, viazaná na strieborný štandard. Tým sa jej hodnota fakticky oddelila od kolísajúceho ruského papierového rubľa. Neskôr Fínsko prešlo na zlatý štandard.

Marka zostala národnou menou aj po získaní nezávislosti Fínska v roku 1917. Po viacerých reformách a menovej zmene v roku 1963 ju napokon nahradilo euro: ako bezhotovostné peniaze v roku 1999 a ako hotovosť v roku 2002. Výnos z roku 1860 preto stojí na začiatku viac ako 140 rokov trvajúcej fínskej menovej histórie.

Pri vydaní v roku 2010 sa ako príležitosť ponúkol 150. výročie výnosu. Spájal spomienku na fínske autonómne inštitúcie v 19. storočí s neskorším vývojom od vlastného národného menového systému k spoločnej európskej mene. Heraldický lev pritom všeobecne odkazuje na fínsky štát; motív erbu je doložený už od 16. storočia.