SOM BU

Fínsko nebolo v roku 1863 nezávislým štátom, ale od roku 1809 autonómnym veľkovojvodstvom v Ruské impérium. Ruský cisár vládol zároveň ako veľkovojvoda Fínska. Krajina si zachovala vlastnú správu, legislatívnu tradíciu a právny poriadok, no fínske stavy neboli po sneme v Porvoo v roku 1809 viac ako päť desaťročí zvolávané. Politické rozhodnutia preto do veľkej miery prijímal cisár a fínsky Senát.

Alexander II. napokon v roku 1863 zvolal stavy do Helsinki. Vtedajší „snem“ ešte nebol parlamentom v dnešnom zmysle. Pozostával zo štyroch samostatne zasadujúcich stavov: šľachty, duchovenstva, meštianstva a roľníctva. Veľké časti obyvateľstva neboli zastúpené priamo. Návrhy zákonov vychádzali zásadne od panovníka; stavy rokovali okrem iného o zákonoch, daniach a hospodárskych otázkach. Napriek tomu tým opäť vznikol inštitucionálny rámec, v ktorom sa predstavitelia fínskej spoločnosti podieľali na tvorbe zákonov a mohli verejne prerokúvať sťažnosti i politické požiadavky.

Obnovenie zasadnutí stavov začalo pravidelnejšiu parlamentnú činnosť. Neskorší nový snemový poriadok stanovil, že stavy sa majú schádzať v pevných intervaloch. Tým sa rozvíjala politická verejnosť, v ktorej získavali čoraz väčší vplyv strany, spolky a noviny. V roku 1863 vydal Alexander II. aj jazykové nariadenie, ktorého cieľom bolo postupne rozšíriť používanie fínčiny v správe a súdnictve. Súviselo to s fínskym národným hnutím a so snahou posilniť postavenie fínskojazyčnej väčšiny obyvateľstva voči dovtedy prevládajúcej švédčine.

Stavovský snem zostal napriek týmto zmenám sociálne obmedzený. Až parlamentná reforma z roku 1906 ho nahradila jednokomorovým parlamentom na základe všeobecného a rovného volebného práva. Ženy pritom získali aktívne aj pasívne volebné právo. Zvolanie stavov v roku 1863 sa preto považuje predovšetkým za začiatok vývoja, ktorý viedol od stavovskej účasti k modernému fínskemu parlamentu. Okrúhle výročie poskytlo príležitosť pripomenúť si tento nový inštitucionálny začiatok.