Malta · Séria: Ústavné dejiny Malty, 3. vydanie, 1921 samospráva

Malta bola od začiatku 19. storočia pod britskou nadvládou a v roku 1814 sa formálne stala britskou korunnou kolóniou. Hoci už predtým existovali poradné a čiastočne volené zastupiteľské orgány, politická rozhodovacia právomoc zostávala vo veľkej miere v rukách britského guvernéra a koloniálnej správy. Požiadavky na väčšiu účasť na správe vecí verejných súviseli s konfliktmi v otázkach daní, zásobovania, jazyka a postavenia katolíckej cirkvi.

Po prvej svetovej vojne napätie prehĺbili hospodárska núdza, nezamestnanosť a rastúce ceny potravín. Dňa 7. júna 1919 došlo vo Vallette k protestom proti koloniálnej správe. Britskí vojaci strieľali do demonštrantov; v dôsledku nepokojov zahynuli štyria Malťania. Udalosť známa ako „Sette Giugno“ zvýšila politický tlak na priznanie vlastných vládnych orgánov Malte.

Nové ústavné usporiadanie zaviedlo dvojkomorový parlament so zákonodarným zhromaždením a senátom. Z parlamentnej väčšiny mohla vzniknúť maltská vláda zodpovedná za časť vnútorných záležitostí. Niektoré oblasti, najmä obrana a zahraničná politika, však naďalej zostávali vyhradené britskej korune a guvernérovi. Vzhľadom na toto rozdelenie sa systém často označuje ako diarchia, teda rozdelená vláda. Ešte nešlo o štátnu nezávislosť, ale o obmedenú samosprávu v rámci Britského impéria.

Ústavné usporiadanie sa neukázalo ako trvalo stabilné. Spory medzi maltskými politickými stranami, cirkvou a koloniálnou správou viedli v niektorých obdobiach k pozastaveniu samosprávy. Napriek tomu bola po prvý raz vytvorená parlamentne zodpovedná maltská vláda.

Táto udalosť bola súčasťou maltského mincového cyklu venovaného etapám ústavných dejín. Cyklus zahŕňal aj zavedenie volených zástupcov, neskoršie parlamentné reformy, nezávislosť v roku 1964 a vyhlásenie republiky v roku 1974. Samospráva do tohto sledu zapadala ako medzistupeň medzi koloniálnou účasťou na správe a štátnou samostatnosťou.