2 Euro BK

Referenčným bodom výročia je zavedenie eurových bankoviek a mincí 1. januára 2002. Ako bezhotovostná mena existovalo euro už od 1. januára 1999. Od tohto okamihu boli výmenné kurzy neodvolateľne stanovené, finančné transakcie sa mohli uskutočňovať v eurách a Európska centrálna banka prevzala spoločnú menovú politiku. Hotovosť však spočiatku zostala v obehu v príslušných národných menách.

Spoločná mena má pôvod v Európskej hospodárskej a menovej únii, ktorej právne základy boli vytvorené Maastrichtskou zmluvou. Zúčastnené štáty museli splniť požiadavky týkajúce sa okrem iného cenovej stability, verejného dlhu, verejných deficitov a úrokových sadzieb. Menová únia mala odstrániť riziká výmenných kurzov a náklady na výmenu v rámci spoločného trhu. Zároveň sa zúčastnené štáty vzdali samostatného určovania svojej menovej politiky.

Na zavedení hotovosti v roku 2002 sa zúčastnilo dvanásť krajín: Belgicko, Nemecko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Španielsko. Ich dovtedajšie meny, ako nemecká marka, frank, líra alebo šiling, boli po väčšinou krátkom období súbežného obehu stiahnuté z každodenného platobného styku. Do roku 2012 sa eurozóna rozrástla na 17 štátov. Medzi krajiny, ktoré pristúpili neskôr, patrili Slovinsko, Cyprus, Malta, Slovensko a Estónsko.

Výber výročia ako spoločnej mincovej príležitosti možno vysvetliť osobitnou úlohou hotovosti v procese európskej integrácie: Na rozdiel od zmlúv alebo inštitucionálnych reforiem sa menová únia bezprostredne stretáva s občanmi v každodennom živote. Jednotné pamätné emisie zároveň zviditeľňujú konštrukciu euromincí. Majú spoločnú európsku stranu s nominálnou hodnotou, zatiaľ čo druhú stranu v zásade navrhuje príslušný emitujúci štát.

Výročie navyše pripadlo na obdobie európskej dlhovej a bankovej krízy. Otázky rozpočtovej disciplíny, finančnej solidarity a inštitucionálneho usporiadania menovej únie preto formovali politické prostredie roka vydania.