2 eurá, sada 16 mincí

Založenie Fínskej národnej banky súvisí s politickou reorganizáciou severnej Európy po Fínskej vojne v rokoch 1808 až 1809. Švédsko postúpilo Fínsko Ruskej ríši; krajina bola ako Veľkokniežatstvo Fínsko začlenená do cárskej ríše s vlastnými správnymi orgánmi. Cár Alexander I. následne nariadil zriadenie fínskeho bankového ústavu. Ten mal poskytovať úvery, prijímať vklady a vydávať bankovky. Zároveň bolo potrebné upraviť súbežné používanie švédskych a ruských platidiel.

Prvé sídlo banky sa nachádzalo v Turku, vtedajšom správnom centre krajiny. Keď bolo Helsinki určené za hlavné mesto Veľkokniežatstva, presťahovala sa tam aj banka. V priebehu 19. storočia bola užšie prepojená s fínskymi politickými inštitúciami. Od roku 1868 podliehala fínskym stavom, z ktorých neskôr vznikol parlament. Toto parlamentné prepojenie v zmenenej podobe pretrváva dodnes.

Ďalším krokom k hospodárskej samostatnosti bolo zavedenie fínskej marky v roku 1860. Národná banka prevzala kľúčové úlohy pri vydávaní a stabilizácii meny. Existovala aj po získaní štátnej nezávislosti Fínska. Po prechode na euro sa stala súčasťou Európskeho systému centrálnych bánk a Eurosystému. Odvtedy sa podieľa na spoločnej menovej politike a vo Fínsku vykonáva jej rozhodnutia.

Labuť spevavá odkazuje nad rámec samotnej činnosti banky na fínske predstavy o prírode a kultúre. Labute sa objavujú okrem iného v motívoch národného eposu „Kalevala“ a vo fínskom umení a hudbe, ktoré z neho vychádzajú, napríklad v diele „Tuonelina labuť“ od Jean Sibelius. Voľba takéhoto symbolu spája inštitucionálne jubileum s národnými dejinami. Dôvodom vydania teda nebolo iba dlhé fungovanie úradu, ale aj kontinuita vlastných fínskych menových a peňažných inštitúcií naprieč viacerými politickými usporiadaniami.