2 Euro BK

Všeobecná deklarácia ľudských práv vznikla ako reakcia na skúsenosti z druhej svetovej vojny, na národnosocialistickú politiku prenasledovania a vyhladzovania, ako aj na masové vysídľovanie a pozbavovanie ľudí práv. Po založení Organizácie Spojených národov v roku 1945 sa mal sformulovať spoločný štandard toho, ktoré práva prináležia každému človeku bez ohľadu na pôvod, štátnu príslušnosť, pohlavie, náboženstvo alebo politické presvedčenie.

Text vypracovala Komisia OSN pre ľudské práva. Jej predsedníčkou bola Eleanor Roosevelt, vdova po prezidentovi USA Franklinovi D. Rooseveltovi. Na rokovaniach sa podieľali predstavitelia rôznych štátov, právnych tradícií a filozofických smerov. Valné zhromaždenie OSN prijalo deklaráciu 10. decembra 1948 v Paríži ako rezolúciu 217 A (III). Z vtedajších hlasujúcich členských štátov hlasovalo 48 za; proti nehlasoval nikto. Belgien patril medzi štáty, ktoré hlasovali za.

Deklarácia obsahuje 30 článkov. Uvádza okrem iného právo na život, slobodu a bezpečnosť, zákaz otroctva a mučenia, rovnosť pred zákonom, slobodu prejavu, náboženského vyznania a zhromažďovania, ako aj právo na prácu, vzdelanie a sociálne zabezpečenie. Spája tak občianske a politické práva s hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami.

Ako deklarácia sama osebe nie je zmluvou medzinárodného práva a pôvodne nezakladala priamo súdne vymáhateľné záväzky. Ovplyvnila však neskoršie dohody o ľudských právach, vnútroštátne ústavy a činnosť medzinárodných organizácií. K záväzným zmluvám OSN, ktoré z nej vzišli, patria dva pakty o ľudských právach prijaté v roku 1966: Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Výročie poskytlo Belgien príležitosť pripomenúť si tento medzinárodný referenčný bod. 10. december sa od roku 1950 slávi ako Deň ľudských práv. Emisia mince tak súvisela s pamätným rokom pripomínaným na celom svete.