2 eurá proof

Táto udalosť patrí do dlhšej severskej tradície slobody tlače a verejnej kontroly štátnej moci. Keď Fínsko ešte patrilo k Švédskej ríši, v roku 1766 nadobudol účinnosť zákon o slobode tlače, ktorý upravoval aj prístup k úradným dokumentom. K jeho zástancom patril Anders Chydenius, duchovný a poslanec ríšskeho snemu pochádzajúci z územia dnešného Fínska. Princíp verejnosti zostal charakteristickým prvkom fínskej správnej kultúry.

V 19. storočí, keď bolo Fínsko autonómnym veľkokniežatstvom v Ruskej ríši, podliehali noviny istý čas prísnej cenzúre. Zároveň sa rozvíjala tlač vo fínčine a švédčine. Prispela k vzniku politickej verejnosti a k formovaniu národných a spoločenských hnutí. Po získaní nezávislosti v roku 1917 sa rozmanitá mediálna krajina stala súčasťou parlamentného systému.

Fínska ústava dnes chráni slobodu prejavu aj zásadne verejný prístup k úradným dokumentom. Novinári tak môžu kontrolovať činnosť štátu a vyhodnocovať informácie z úradných zdrojov. Okrem zákonných pravidiel zohráva úlohu aj samoregulácia médií. Fínska rada pre masmédiá prejednáva sťažnosti a posudzuje, či boli dodržané novinárske profesijné zásady; nie je štátnym súdom.

Vydanie pripadlo na sté výročie fínskeho zväzu novinárov, ktorý bol založený v roku 1921. Zväz zastupuje pracovníkov v novinárskych profesiách a zaoberá sa okrem iného pracovnými podmienkami a profesijnou nezávislosťou. Výročie vysvetľuje termín vydania mince, pričom téma bola zámerne vymedzená širšie: v centre pozornosti nie je iba profesijná organizácia, ale funkcia spoľahlivých informácií, verejnej diskusie a kontrolovateľného výkonu moci v demokracii. Použitie oboch fínskych úradných jazykov zároveň odkazuje na dvojjazyčnú verejnosť krajiny.