Estónsko · 150. výročie prvého speváckeho festivalu

Dátum vydania29. 5. 2019

Celkový náklad1 000 000

Maximum EÚ1 000 000

Edície3

Nápis na hraneEESTI × 2, striedavo zvislo/obrátene, oddelené bodkami

NápisLaulupidu 150 / 2019 / EESTI

DizajnérGrete-Lisette Gulbis

MincovňaMincovna Kremnica, š.p, Kremnica

K emisnému nákladu

Pamätná minca pripomína 150 rokov existencie estónskeho speváckeho festivalu. Motív abstraktne zobrazuje sprievod účastníkov oblečených v krojoch, ktorý sa ako morská vlna pohybuje davom jasajúceho ľudu, a spája hudbu, kroje aj rôzne miesta konania. Zobrazené sú aj prvé noty estónskej národnej hymny a nápis „Laulupidu 150“.

Motív

Motív mince je abstraktným znázornením slávnostného sprievodu účastníkov oblečených v ľudových krojoch, ktorý sa za jasotu pyšného davu pohybuje ako morská vlna. Motív spája hudbu, ľudové kroje a rôzne dejiská veľkého a významného speváckeho festivalu krajiny pri mori. Ďalej sú zobrazené prvé tóny estónskej štátnej hymny a pozdĺž spodnej časti vnútorného okraja mince nápis „Laulupidu 150“ (150. výročie speváckeho festivalu). V hornej časti uprostred je uvedený rok vydania „2019“ a bezprostredne pod ním štát vydania „EESTI“.

Na vonkajšom prstenci mince je zobrazených dvanásť hviezd vlajky Európskej únie.

Pozadie k téme

Prvý celoestónsky spevácky festival sa konal v roku 1869 v Tartu. Vznikol podľa vzoru speváckych slávností rozšírených v 19. storočí a jeho spoluorganizátorom bol Johann Voldemar Jannsen. Spočiatku vystupovali najmä mužské zbory a dychové orchestre. Spoločné spievanie v estónskom jazyku sa odohrávalo v období národného obrodenia, keď sa medzi estónsky hovoriacim obyvateľstvom rozvíjal silnejší pocit kultúrnej a politickej spolupatričnosti. Estónsko vtedy patrilo k Ruskej ríši; správa a spoločenský život boli zároveň dlhodobo formované nemecko-baltskou vyššou vrstvou.

Jannsen napísal aj text piesne „Mu isamaa, mu õnn ja rõõm“ („Moja vlasť, moje šťastie a moja radosť“). Pieseň s melódiou nemecko-fínskeho skladateľa Fredrika Pacia zaznela na prvom festivale a neskôr sa stala estónskou národnou hymnou. Táto melódia sa používa aj pre fínsku hymnu, avšak s iným textom.

Zo speváckej slávnosti sa vyvinulo pravidelne organizované masové podujatie, ktoré bolo neskôr doplnené o tanečné slávnosti. Od 20. storočia je centrálnym miestom konania Tallinn. Tam vzniklo prírodné javisko s veľkou speváckou tribúnou, na ktorej môžu spoločne vystupovať veľmi početné zbory. Slávnosti pokračovali aj počas sovietskej vlády. Repertoár a priebeh podliehali štátnym nariadeniam, zároveň však estónsky jazyk, zborová hudba a spoločné tradície zostali verejne prítomné.

Na túto funkciu nadviazala „Spievajúca revolúcia“ konca 80. rokov 20. storočia. Na zhromaždeniach a hudobných podujatiach desaťtisíce ľudí spievali vlastenecké piesne a požadovali politické sebaurčenie. Toto pokojné masové hnutie sprevádzalo cestu k obnoveniu estónskej nezávislosti v roku 1991.

Tradícia pobaltských piesňových a tanečných slávností v Estónsku, Lotyšsku a Litve bola uznaná organizáciou UNESCO za nehmotné kultúrne dedičstvo. Jubileum preto poskytlo príležitosť tematizovať na obehovej minci nielen sériu podujatí, ale aj jej prepojenie s jazykom, národnou identitou a politickým presadzovaním vlastnej suverenity.