SOM PP

Giovanni Boccaccio bol spisovateľ, učenec a diplomat. Formujúce roky strávil v Neapole, kde sa na dvore Anjou oboznámil s dvorskou literatúrou a antickými námetmi. Neskôr žil prevažne vo Florencii a Certalde. Okrem príbehov písaných po taliansky vytváral latinské diela, zaoberal sa antickými autormi a zhromažďoval rukopisy. Patrí tak k ranej humanistickej kultúre Talianska, ktorá znovu sprístupňovala klasické texty a zároveň etablovala ľudový jazyk ako literárny jazyk.

Jeho najznámejším dielom je „Decameron“. Rámec tvorí morová epidémia z roku 1348: sedem mladých žien a traja mladí muži opúšťajú Florenciu, aby unikli nákaze. Počas pobytu mimo mesta si počas desiatich dní rozprávajú spolu sto príbehov. Tie sa okrem iného zaoberajú láskou, šťastím a nešťastím, spoločenským vzostupom, klamstvom, duchaplnosťou a náboženským pokrytectvom. Postavy z rozličných spoločenských vrstiev vystupujú ako samostatne konajúci ľudia. Spojenie jasne usporiadaného rámcového príbehu s rozmanitými novelami ovplyvnilo európsku epickú literatúru.

Boccaccio bol v úzkom duchovnom kontakte s Francescom Petrarcom. Spolu s Petrarcom a Dantem Alighierim sa tradične zaraďuje medzi „tri koruny“ talianskej literatúry. Boccaccio sa osobitne zasadzoval za Dantovo dielo: napísal životopisné dielo o básnikovi a vo Florencii prednášal na verejnosti o „Božskej komédii“. Aj označenie „božská“ pre Dantovu poéziu sa rozšírilo vďaka Boccacciovmu oceneniu.

Portrét použitý ako predloha pôvodne patril do freskového cyklu slávnych mužov a žien od Andrea del Castagna vo Villa Carducci pri Florencii. Boccaccio je na ňom zobrazený ako súčasť historického a literárneho kánonu pamiatky.

Výber jubilea tak nadväzuje na Boccacciovo postavenie v dejinách talianskeho jazyka a literatúry. Zároveň pripomína Florenciu a Toskánsko ako centrá tejto literárnej kultúry, z ktorej sa neskôr vyvinula štandardná taliančina.