2 eurá proof

Euro nevznikol až zavedením mincí a bankoviek v roku 2002. Už 1. januára 1999 sa začala tretia etapa Európskej hospodárskej a menovej únie. V pôvodne jedenástich štátoch boli výmenné kurzy neodvolateľne stanovené a euro odvtedy slúžilo ako bezhotovostné platidlo, napríklad pri bankových prevodoch, na finančných trhoch a vo verejnom účtovníctve. Grécko sa k tomuto menovému priestoru pripojilo v roku 2001.

Právnym a politickým základom bola predovšetkým Maastrichtská zmluva. Účasť na spoločnej mene spájala s požiadavkami na cenovú stabilitu, verejné financie, výmenné kurzy a dlhodobé úrokové sadzby. Vytvorením menovej únie prešla zodpovednosť za menovú politiku z národných centrálnych bánk na Európsky systém centrálnych bánk. O spoločnej menovej politike rozhoduje najmä Rada Európskej centrálnej banky.

Začiatkom roka 2002 boli uvedené do obehu eurové bankovky a mince. V krátkych prechodných lehotách nahradili okrem iného nemeckú marku, francúzsky frank, taliansku líru a španielsku pesetu. Prechod predstavoval rozsiahlu logistickú operáciu: hotovosť sa musela vyrobiť a distribuovať, upraviť automaty a pokladničné systémy a ceny uvádzať v oboch menách. Predchádzajúce meny zostali podľa štátu ešte rôzne dlhý čas súbežne povolenými platidlami.

Mincový systém spája jednotné a národné prvky. Kým strana s nominálnou hodnotou je navrhnutá podľa spoločných pravidiel, druhá strana nesie motív príslušného vydávajúceho štátu. Nezávisle od toho platia mince v celom menovom priestore. Spoločné emisie tento princíp preberajú, na národných stranách všetkých zúčastnených krajín však používajú rovnakú tému.

Keď bola emisia 2012 vydaná, eurozóna zahŕňala 17 štátov EÚ; naposledy k nej v roku 2011 pristúpilo Estónsko. Menová únia zároveň v dôsledku dlhovej a bankovej krízy čelila značnému politickému tlaku. Spoločná emisia tak nepripomínala iba prechod na hotovosť v eurách, ale poukazovala aj na inštitucionálne a hospodárske prepojenie členských štátov prostredníctvom spoločnej meny.